Bolo niečo po pol štvrtej a slnko na oblohe sa začalo blížiť k západu. Tiene už boli dlhšie ale stále bolo celkom teplo a vidno. Zo zadnej uličky sa vyrútilo dlhé čierne auto. Zastavilo na semafore a otáčky motora klesli na minimum. Vodič pootvoril bočné okno a pomaly z neho vystrčil ruku. Ohorok z cigarety spadol priamo na zem a tým sa pren skončila cesta na tomto svete. Neskôr, keď vodič už bol dávno preč, prešli po ohorku ešte viaceré autá a potvrdili tak jeho koniec. Na semafore naskočila zelená, auto zapriadlo a rozbehlo sa smerom doprava, do tichej ulice posiatej rodinnými domami.

Cesta bola rovná a ubiehala pomaly. V rádiu hral jeden s tých rockových hitov, ktoré sa rozbehli v minulom desaťročí. Vodiča napadlo, že rock ako taký, skončí určite skôr ako sa on dožije osemdesiatych rokov. To, že sa vtedy mýlil, bolo úplne jedno. Keď sa dostal na koniec mesta, všimol si, že pred domom, za ktorým bola tabuľa „Opúšťate Lost Heaven“ sa hrali dvaja malí chlapci. Jeden s nich sa volal Mark a druhý, ten menší bol Lenny. Rádio konečne prestalo chrliť tú diabolskú hudbu, vodič si zapálil ďalšiu cigaretu, pridal plyn a nadobro opustil toto malé mesto. Uľavilo sa mu. Mark, starší z dvojice bratov sa za autom obzrel, venoval mu malú chvíľu ale v okamihu ďalej pokračoval v hre, ktorú často zo svojim bratom hrávali, keď ich rodičia odišli do centra na nákupy. Zo začiatku ich nechceli nechávať doma samých ale súrodenci boli na svoj vek inteligentní
a rodičia si razom uvedomili, že sa im nič nestane.

…

Lenny sa hrabal v kríku, hľadal jednu zo svojich hracích guľôčok, avšak vôbec sa mu nedarilo. Nebol veľmi trpezlivý a tak zakričal na svojho brata aby mu šiel pomôcť. Markovi netrvalo dlho, aby si všimol, že Lennyho hračka sa skrývala pod jedným veľkým listom. Oprášil ju a podal ju bratovi. Ten neváhal a hneď sa rozbehol na miesto, ktoré mali vyhradené na hranie. Mark sa však zahľadel do malej púšte, ktorá sa rozprestierala za ich domom a chvíľu tak ostal stáť. Nebola to púšť v pravom zmysle slova. Tri kilometre štvorcové úplne vyprahléj a zvráskavenej zeme. Rodičia chlapcom zakázali čo i len priblížiť sa k tým miestam a chlapci ich dodnes na slovo počúvali. Dnes však Mark zazrel niečo, čo mu ešte dlho vírilo v hlave. Keď našiel bratovu guľôčku pod listom, na slnku sa leskla rovnako ako to čo zazrel v diaľke za ich domom. Slnko sa znovu oveľa viac priblížilo k západu ale nebolo ťažké všimnúť si to, čo zazrel Mark. Vždy bol zvedavý ale príkaz jeho rodičov bol prenho veľmi dôležitý. Taktiež vedel, že by ho čakala poriadna bitka, keby sa jeho otec dozvedel, že sa tam bol pozrieť. Všetky tieto myšlienky sa stratili vo chvíli, keď sa po dobrej večeri uložil do postele a po chvíli zaspal. Počul ešte ako mama odkladala riad do skriniek a to bola posledná vec, pred tým, než zaspal.
Pri ranajkách boli obaja chlapci ticho, otec čítal noviny a mama bola vonku v záhradke, kde sa už rok neúspešne snažila vypestovať nejakú zeleninu. Keď zazvonil telefón v chodbe, Lennyho trochu striaslo. Nemal rád ten drnčivý zvuk, ktorý telefón vydával. Otec položil noviny na stôl, otvorené na strane zo športovými výsledkami a šiel ho zodvihnúť. Na linke bol doktor zo štátnej nemocnice, ktorý mu oznámil, že ráno prijali jeho sestru z poranením hlavy. Otec viac nepočúval a po tom ako zistil ako sa do nemocnice dostať, rozhodnutý, že sestru ihneď navštívi, položil telefón a šiel za manželkou do záhrady. Doktor, ktorý sa mu snažil vysvetliť, že jeho sestra si poranila hlavu v škole, kde trénovala gymnastky, a že sa jej vlastne nič nestalo nestihol povedať ani dovidenia a na linke už bolo ticho. Mark s Lennym sa na seba ostražito pozreli ale celá situácia ich veľmi nezaujímala. Ranajky si vždy vedeli maximálne vychutnať. Niekedy si ich rodičia mysleli, že ani blížiace sa tornádo by ich v tej chvíli veľmi nerozladilo.

…

Na obed bol Mark s Lennym v dome znovu sám. Otec chcel aby išli s nimi ale matka ich nechcela ťahať do budovy, kde ľudia zomierajú, pokiaľ to nebolo nutné. Najprv len tak sedeli v izbe, pretože vôbec nevedeli čo robiť. Lenny si prehadzoval v ruke svoje guľôčky a Mark sa zadumane pozeral do steny. Keď si spomenul na včerajšok a na ich púšť, rázne sa postavil a podišiel k oknu. Odtiaľ na starú zem nebolo dobre vidno a tak sa pobral za dom. Tu bol prijemný chládok, ktorý ho chránil od horúceho slnka, ktoré sa celý den neúnavne prechádzalo po oblohe. Najprv nevedel, kde presne včera tú vec zazrel. Chvíľu mu to trvalo ale potom mu to padlo do oka ako keby tam bola dokonca šípka označujúca presné miesto. Zavolal svojho brata, ktorý ešte stále sedel v izbe a hral sa. O chvíľu začul knísavé pohyby a buchot blížiaci sa po schodoch a Lenny už stál vedľa neho hladiac rovnako zadumane na to isté miesto. Mark vedel, že aj Lenny si všimol to, čo jemu padlo do oka už včera ale ešte dlho nepovedal ani slovo. Prešlo možno päť, možno dvadsať minút (neskôr si ani jeden s nich nevedel spomenúť ako dlho tam stáli priťahovaní tou istou vecou), keď sa Lenny pomaly pobral smerom k púšti. Inokedy by jeho starší brat nanho rázne zakričal a vyhrešil ho, dnes sa však potichu pobral za ním. Keď sa dostali spod tiena vytváraného domom, vôbec nevnímali silné pálenie slnka na zátylku. Púšť od nich bola vzdialená maximálne dva kilometre a tak im cesta nemohla trvať dlhšie ako pol hodinu. Keď sa však chlapci druhý den na situáciu rozpametávali, obaja sa zhodli na tom, že kým sa dostali k púšti, museli prejsť aspon dva dni. Ich rodičia sa ešte dlho po tom čudovali, čo sa v ten den dialo.

…

Zvráskavená zem zívala prázdnotou a navôkol neboli žiadne zvieratá. Mark si nevedel predstaviť, že by v takomto prostredí chcel niekto dobrovoľne žiť. Lenny sa celou cestou hral z guľôčkami a veci naokolo si nevšímal. Niekedy sa pozrel pred seba aby zistil ako ďaleko sú, inak sa pozeral do rúk. Vyzeral, ako by bol veľmi zamyslený ale v zapätí sa mu na tvári zjavil nepatrný úsmev. Mark sa ho v tej chvíli trochu bál ale svojho brata poznal veľmi dobre a vedel, že takto sa tváril vždy, keď bol z niečoho rozrušený a zvedavý zároven. Slnko sa na oblohe neprívetivo rozprestieralo tak vysoko, akoby ani nemalo v pláne znovu odísť. Obaja chlapci boli smädní ale boli už veľmi blízko tej veci a ani jeden z nich nemal v pláne vrátiť sa skôr, ako sa na to pozrú.

Mark si to všimol prvý. Rozbehol sa, Lenny za ním nestíhal a tak sa od seba pomaly vzďaľovali. Dobehol ho, až keď Mark zastal. Muselo byť aspon tridsať stupnov ale ani jeden z nich sa nepotil. Obaja boli v takom zápale, že si okolie prestali všímať. Vec, ktorá den pred tým Markovi nedala rozmýšľať nad ničím iným, bolo lesknúce sa oko. Patrilo postave, ktorá teraz ležala pred nimi. Bola zvláštna. Ležala rovno, akoby bola uložená do truhly, ruky pozdĺž tela, tvár priamo do neba. Vlastne si všimol, že obe oči sa neprirodzene leskli na slnku. V tej chvíli si kľakol Lenny na zem a začal sa smiať. Marka striaslo od strachu, pozeral sa na svojho brata ale ten sa ďalej smial a rukou ukazoval na mŕtve telo. Keď sa ho Mark opýtal, prečo sa smeje, Lenny na chvíľu prestal ukazovať na telo, pozrel sa na Marka a opýtal sa ho či aj jemu neprišiel mŕtvy klaun ležiaci na púšti smiešny. Mark sa znovu pozrel do tých lesknúcich sa očí, na klaunský úsmev a modré šaty a nakoniec sa rozosmial aj on. Lennymu sa skotúľali guľôčky priamo ku klaunovej hlave a obaja chlapci sa ďalších desať minút na plné ústa smiali. Zrazu obaja prestali. Zamrazilo ich, keď sa klaunove oči pozreli ich smerom a jeho úsmev sa ešte viac pretiahol. Nepovedal ani slovo, nepohol sa ale jeho oči zrazu prezrádzali zlo. Lenny sa rozbehol smerom k domu ale Mark ostal kľačať. Klaunove oči sa pozerali práve do tých jeho malých vystrašených bodiek a nedokázal sa pohnúť. Všetko navôkol sa začalo stmievať a jediné čo videl Mark jasne, boli klaunove oči. Keď nastala úplná tma, a len v strede sa nachádzali tie dva teraz žiariace body, uvidel v nich Mark niečo, čo ho vystrašilo ešte viac. Zazrel ako sa jeho rodičia vracali z nemocnice a do cesty im vošiel jelen, ktorému sa už nestačili vyhnúť. Mark to všetko pozoroval z nevýslovnou hrôzou. Keď auto narazilo do stromu, všetko bolo zrazu preč. Ostala len tma navôkol a Mark stále cítil, že tie oči sa nanho pozerajú. Spomenul si na guľôčky, ktoré sa Lennymu skotúľali priamo ku klaunovej hlave a zobral ich do ruky. Nahmatal klaunovu hlavu. Bola studená a ani pečúce slnko mŕtve telo nezohrialo. Keď vtláčal guľôčky klaunovi do očných jamôk, všetko znovu nabralo farby ale pocit, že sa nanho niekto díva, pominul. Postavil sa, pozrel sa ešte raz do klaunovej tváre ale teraz mu na nej už nič smiešne neprišlo. Obzrel sa za seba a uvidel ako Lenny práve dobehol k domu, kde ho už čakali rodičia. Kričali na Marka aby odtiaľ ihneď išiel preč. Rozbehol sa a v poslednej chvíli si pri klaunovej ľavej nohe všimol ohorok z cigarety a kúsok za ním sa tiahli dve dlhé stopy pneumatík. Keď bežal k domu, vediac, že ho čakajú problémy, spomenul si na to čierne auto, ktoré včera išlo okolo ich domu a na vodiča, ktorý si práve zapaľoval cigaretu. Možno aj on videl v klaunových očiach niečo, čo ho vystrašilo…

Prvý tohtoročný príspevok, ktorý sem pridávam až skoro štyri mesiace po začiatku roka som chcel začať úvahou. Moje literárne znalosti však tento rok akosi stagnujú a tak nebudem začínať nijako. Zhrniem, čo všetko sa tento rok zatiaľ stalo a to v podstate aj stačí.

Stratil som schopnosť písať. Neviem, či sa predo mnou niekde skryla a či si zobrala svojich pár vecí a odišla odo mna. Teraz si možno užíva niekde pri mori. . Od poslednej poviedky, ktorú som napísal, ubehlo už pár mesiacov, o článku na tomto blogu nehovoriac. Trochu ma to štve, pretože písaním som sa vždy vedel tak nejako odreagovať ale tých vecí v živote je niekedy toľko, že si ich treba rozdeliť na menej a viac podstatné. Vtedy sa písanie dostalo na ten nižší stupen. Podporou mi v tom bol aj fakt, že to čo píšem, nemá nijaký hlboký zmysel a ani kvalitou sa nemôžem porovnávať s niekým, kto sa tým živí. Preto som si povedal, že bude asi lepšie skončiť. Nápady sa minuli, sklady sú prázdne, trooperi sa vydali na posledný boj s matkou Rusou, ako sa to odohrávalo v tej kultovej hre. Na ceste sme stretali pár padlých vojakov, reprezentujúcich moje poviedky, boli však roztrúsení a keďže padli, veľa toho nedokázali. Postavili sa nepriateľovi ale neuspeli. Samozrejme, keď ma niečo napadne, nebudem váhať tým prispieť. Nemôžem povedať, že som skončil nadobro, 3 poviedky za mesiac však už nedám.

Relatívne úspešne som ukončil jeden a započal ďalší semester. Tak ako som si myslel, že už pomaly ani nemám šancu uspieť na skúškach, tak som prekvapil seba aj iných a nakoniec moje výsledky neboli tak negatívne. Urobil som všetky skúšky, niektoré lepšie, niektoré horšie, avšak prešiel som. Druhý semester je už pomaly v polovici a ja mám stále pocit ako keby ešte ani nezačal. Na vysokej to ide všetko tak nejako rýchlo. Ešte len začnete a už sa blíži skúškové obdobie. Nevadí mi to, aspon skôr skončím a budem sa môcť venovať iným veciam a hlavne iným ľudom.

Uf, už po týchto pár riadkoch mi dochádzajú myšlienky, a to som nič nenapísal štyri mesiace a toľko sa toho odohralo. Včera bol btw. Prvý jarný den. Bol trochu kontroverzný. Začal sa všelijako, pokračoval úžasne :), ale bohužiaľ, skončil sa dosť blbo. Niekedy sa to nepodarí a aj vo vzťahu to zaškrípe. Nič vážne, nás to predsa nerozhodí, no nie Sára ? Po čomkoľvek je pre mna tým najdôležitejším človekom, proste, každý den s nou stojí úplne za to, nech sa deje čo chce.

Začnem teda len takto skrátka, môj blog upadol do zabudnutia, nie je kam sa ponáhľať a kým sa zase raz rozbehnem s písaním, asi to ešte potrvá. Avšak som rád, že som sa konečne zase dokopal do písania. Začaté ukončím netradične, neadresované väčšine ale jednotlivcovi.

Ľúbim ťa Sára Vždy som tu hlavne pre teba

Znovu som sa akousi neznámou cestou dopracoval na koniec ďaľšieho roka. Čo iné ako zhodnotiť ho, ostáva my ?

Pozitívny rok, veľa pozitívnych vecí, ktoré sa mi prihodili, ma tešia. Kopa, negatícnych, ktoré ma postihli, ma hnevajú. Nemôžem však ani kútikom úst povedať, že to nebol naozaj dobrý rok.

Zmaturoval som.
Našiel som (pevne v tom verím) ozajstnú lásku.
Započal som štúdium na vysokej škole.
Zmenil som sa !!!

Nechcem radšej rozoberať či k lepšiemu alebo horšiemu ale som iný. Dosť iný. Možno sí možno nó.

Hovorí sa, že tak ako v novom roku, tak počas celého roka. Vstupovať do neho budem čistý, spokojný v kruhu rodiny ale aj sám. Ak to príslovie platí, je to blbé, ak nie, je to blbé tiež. Plány sú na to aby sa nedodržiavali a kazili.

Rozpisovať sa nebudem, nemá to zmysel. Činy sú pánmi slov.

Štastný nový rok,

Pali

Tento príbeh som sa rozhodla napísať len elektronicky na papier, ktorý nikomu neublíži. Viedla ma k tomu séria príhod, ktoré zmenili môj život ale som si vedomá toho, že si za všetko môžem tak trochu sama.
Takto sa začína list, ktorý nám prišiel pred mesiacom do redakcie. Obálka obsahovala skoro trinásť A4 listov popísaných od začiatku po koniec ale keďže je naše miesto v časopise striktne určené a nepustí nás na dlhšiu prechádzku týmto príbehom, podarilo sa nám nájsť tú najdôležitejšiu časť toho, čo sa nám autorka snažila povedať. Nasledujúci text sa zakladá na tom, čo nám prišlo do redakcie a hodnovernosť sa nám nijakým spôsobom nepodarilo objasniť. Autorku našla hliadka New Foundlandskej polície v jej malom byte na Strettchetovej ulici. V ruke držala krabičku s liekmi a na posteli bola fľaša alkoholu, ktorý poslúžil naposledy.
Nech sa páči, milí čitatelia :

Vždy som mala rada prírodu. Dá sa povedať, že som zbožnovala prechádzky lesom. Hlavne počas jesene, keď sa listy začali neuveriteľné sfarbovať a hrali toľkými odtienmi červenej, žltej a oranžovej. Toto obdobie som mala zo všetkých najradšej. Ani leto ani zima ako sa hovorí. Každý den, pokiaľ to samozrejme bolo možné, som si dožičila aspon chvíľu v našom mestskom parku alebo som sa niekedy vybrala do lesa, ktorý sa rozprestieral za mestom a vychutnávala som si tu krásu. Aj toto je jeden z dôvodov, pre ktoré si neviem vysvetliť to, čo sa mi stalo.

Októbrová noc. Bežala som lesom, jediné na čo si naozaj zreteľné spomínam, bol šuchot trávy, ktorá sa mi mihala pred očami a dotýkala sa mojich nôh. Niekde v diaľke som začula psa viť na nepríjemne veľký mesiac. Bol tak veľký, že som na beh nočným lesom nepotrebovala ani baterku. Bolo to tak trochu fascinujúce ale zdesenie bolo v tej chvíli tak či tak silnejšie. Každú chvíľu som počula, že sú za mnou ale keď som sa otočila, bola som tam len ja, mesiac a tá tráva. Bežala som ako o preteky ale i tak som po celom tele cítila studený pot. Búšilo mi srdce, snažilo sa prehľučiť všetko naokolo ale aj tak som počula ako sa za mnou zakrádajú. Nesmiem sa potknúť, vírilo mi dookola hlavou. Nebolo to vôbec jednoduché. Bežala som lúkou, ktorej tráva sa šplhala do výšky jedného metra a vôbec som nevidela či tam niekde medzi steblami sa nenachádza nejaký zradný kamen, o ktorý by som sa mohla potknúť. Vedela som, že si muším dávať pozor i keď som si nebola ani vtedy ani dnes úplné vedomá následkov, ktoré mohli nastať.

Som spisovateľka. Venujem sa hlavne poviedkam a kratším príbehom, sú to také tie každodenné príbehy, žiadna fikcia. Mám rada, keď sa veci ukazujú, také aké sú a nie také aké by sme ich možno chceli. Fikcia je podľa mna len nahrádzanie reality tím, čím by sme ju samy niekde vnútri nahradiť chceli. Čí už z potešenia, rozmaru alebo potreby. Keď si dnes tak spätné uvedomím, koľko som toho už popísala, krúti sa mi hlava. Niekoľko veľkých kartónov papiera by sa mojimi príbehmi zaplniť určíte dalo. Dnes ma takáto predstava desí oveľa viac ako inokedy. Hlavne v čase príbehu, ktorý tu približujem som si nebola vedomá toho, čo robím.
Ako som spomínala, fikcia naozaj nie je pre mna, preto to, čo som zažívala mi prišlo nanajvýš absurdné. Niekedy premýšľam, čí to nebol len dobre premyslený sen. Potom si však spomeniem na tie veci…

Ten mesiac ma naozaj otravoval. Bol tak veľký a tak majestátny, že ma až desil. Jedna vec mi však nejde do hlavy. Uvedomujem si, že to nie je možné ale na začiatku na mna doliehalo svetlo odrážané mesiacom z ľavej strany. Bežala som stále rovno ale po určitom čase sa môj tien začal premiestnovať presne na opačnú stranu. Snáď len halucinácie.

Znovu som začala pociťovať, že sú bližšie. V tej chvíli to boli pocity, ktoré sa zakrádali a v druhej chvíli to boli oni. Nezhmotnili sa len tak zrazu ale moje myšlienky sú už matné i keď sa to stalo len pred pár hodinami.
Prišlo mi to ako niekoľko hodín, možno to bolo len pár minút, keď som sa konečne dostala na koniec lúky. Trochu ma to potešilo ale strach ostal rovnaký, možno väčší. Dostávala som sa na miesto, kde sú oni pánmi. Nemala som však iné východisko. Nakoniec by si ma asi aj tak našli. Vo chvíli, keď som opustila lúku a dostala som sa do lesa, nastalo ticho. Nie, nebolo to také ticho ako keď stíchnu vtáci a počujete len slabí povyk vetra. Nie, nastalo úplné ticho. Nepočula som nič. Nepočula som ani len šuchot trávy. Ani listy, ktoré sa mi premávali nad hlavou, nevydávali absolútne žiaden zvuk. Neznie to tak strašné ale v tej chvíli som mala pocit, že zošaliem. Realita bola nahradená snom. Aspon mi to tak prišlo. Jediná vec, ktorá ma v tej chvíli napadala, bolo nájsť nejaké miesto a uchýliť sa tam. Bolo mi jasne, že je ich tu toľko, že nemám ani najmenšiu šancu im ujsť, tak som započala obrannú taktiku.

Taký spisovateľ to má v živote ťažké. Ani ja som sa uznávanou nestala zo dna na den. Musela som napísať kopu „brakov“, ako moje práce často nazývali kritici, kým sa mi podarilo ako tak sa presadiť. Už na strednej som svoju kariéru začala štartovať tím, že som písala pre školské noviny. Nič úžasné avšak niekde človek začať musí. Musí začať od seba a nie čakať, kedy niečo príde. Nakoniec toho prišlo akosi veľa …

Nakoniec sa mi podarilo na ľavej strane nájsť malý svah. Pri veľkom dube sa nachádzala malá priehlbina, možno nora vyhĺbená zvieraťom ale vedela som, že ak sa neskryjem tam, tak už nikde. Rýchlo som skĺzla po svahu a zložila som sa do spomínanej jamy. Zem bola studená a všade bol slizký mokrý mach ale bolo mi to jedno. Náhle som začula akýsi zvuk. Po dlhej chvíli konečne niečo iné ako ticho. Bol to taký šuštivý zvuk, pripomínajúci hrabanie lístia na záhrade počas jesene. Premkol ma veľký strach a schúlila som sa do ešte menšieho klbka. Zvuk sa začal približovať. Okrem neho som začula aj akési šepkanie. Bolo to ako by sa dvaja ľudia medzi sebou dohovárali šepkaním. Jeden hlas bol hrubý a starý, ten druhý sa mi zdal akýsi jemnejší a optimistickejší. Nerozumela som ani jednému s nich ale cítila som, že sa približujú.

Jednu vec som zistila. Keď sa k vám približuje smrť, aj keď si to len myslite, vaša myseľ pracuje na úplné iných otáčkach ako počas celého života. Nepodarilo sa mi prehrať cely život pred očami ale mala som pocit, že farby, ktoré boli navôkol mna akoby ožili. Nie, nezačali okolo mna pobehovať ale boli oveľa krajšie ako doposiaľ. Zelená sa stala zelenšou, hnedá hnedšou. Aj v nose som cítila oveľa silnejšie vône ako doteraz. Zrazu sa pred jamou, v ktorej som sa snažila skrývať, zjavil veľký koren. Koren stromu. Zľakla som sa a nechýbalo veľa, nestačila by som si zákryt ústa rukou a vykríkla by som. Dosť boľavo som si zahryzla do ruky ale aspon, že som bola nepočutá. Bála som sa čo i len pohnúť a z miesta, na ktorom som mala hlavu som videla len ten koren.

Možno som sa vtedy mala otočiť k stene tej diery a bolo by všetko inak ale ja som urobila presný opak. Pomaly som vytiahla hlavu z nory a spozorovala som veľký strom, ktorému patril koren, ktorý som videla ako prvý. Vedľa neho stál ďalší ale oveľa menší strom. Šepkali si medzi sebou niečo. Konáre sa im mykali. Vyzeralo to ako keby sa zmietali vo víchrici ale ostatné stromy sa ani len nepohli. Oba boli také vysoké, že som si myslela, že ma nemôžu spozorovať. Ten menší sa však otočil a uvidela som niečo ako oči. Nedovolím si tvrdiť, že to boli oči, pretože s nich išiel strach. Boli celé čierne a mŕtve. V tej chvíli sa otočil aj ten druhý strom a začula som silné zajačanie. Bol to jeden s nich.

Od tejto chvíle bolo všetko už veľmi rýchle a pamätám si to len ako sled snímkou akoby odfotených fotoaparátom. Väčší strom sa otočil, zašuchotali mu všetky listy a vybral sa mojim smerom. V jednej chvíli som si uvedomovala, že mi ostala neopísateľná zima a v tej druhej sa koren, stojaci pred tím pred norou zdvihol a začal sa valiť priamo na mna. Bum. Tma. Ďalej sa nestalo nič. Len tma.

Prebrala som sa v posteli. V prvom momente som zacítila, že som celá spotená. Bol to len sen milá moja. Trochu si to večer prehnala so šampanským na oslave krstu tvojej novej knihy a tvoje vnútro sa ti takto odplatilo. Keď som však odvrátila pohľad od stropu a oči sa mi zastavili na zemou zašpinenú obliečku skoro som omdlela. Tričko som mala roztrhané a pyžamové nohavice čím bližšie k chodidlám, tím špinavšie. Nohy som mala úplné zablatené. Premkol ma studený pot a mala som chuť kričať. Vedľa mna bolo na vankúši kostrbatým písmom napísané :

„Nenávidíme ťa za to ako veľmi nám ubližuješ, spisovateľka“.

A tak sedím a premýšľam nad tím, ako pokračovať ďalej. Rozhodnutie sa nedá zmeniť. Nie je možný únik a niet veci, ktorá by dnešný den mohla ešte zvrátiť.

John Printston je mladý muž. Študuje na prestížnej svetovej univerzite a má dievča, ktoré mu závidí každý priateľ i nepriateľ. Žije vo vlastnom byt na predmestí a vozí sa v červenom športiaku od renomovanej značky. Telefóny mení každý týžden a aj módne ide s trendom. Čo sa potom stalo ? O čom počína tento príbeh ? Snáď nám autor nechce len do oči vtisnúť bohatý snobský život a vysmiať naše striedme životy. Nie, nebolo by to zaujímavé a nikto by s toho nijakým spôsobom nevyťažil.

John sedí v starom kresle, ktorému sa už trhá koža na operadlách. Sedelo na nom nespočetné množstvo rôznych ľudí.

Premýšľam nad tím, či v tomto kresle už sedel aj niekto ako ja. Niekto, kto si uvedomuje, že zajtra nepríde ďalší den. Niekto, kto si v tom kresle uvedomil, že nebude žiadne zajtra. Že nepríde na to, či o den nastane apokalypsa a či sa zajtra donho zaľúbi ďalšie dievča. Najväčší nepriateľ nášho rozhodnutia sme my samy. Nerozhodní, plní predsudkov a napätia. Možno týmto činom nezmením nič, možno prijmem zamyslieť sa aspon jedného človeka.

Je sparný júnový den a väčšina študentov už dávno ukončila skúškové obdobie a pobrala sa domov. V budove tvoria osadenstvo v tomto období len úradníci a oni. Prišiel sem len kvôli nim. Profesori. Od rána do neskorých poobedných hodín strpčujú životy mladým a trápia ich do poslednej minúty. Nezaslúžia si to ? John si mysli, že áno. Jeho myseľ, niekedy dávno možno nevinná, dnes však plná hnevu a vzdoru si mysli, že si plným právom zaslúžia aspon na chvíľu pocítiť to vypätie, ktoré jeho zužuje už takú dlhú dobu. Je to morálne ? Je to vôbec normálne ? Johnova realita nevidí už žiadny rozdiel. Žiť či nežiť, to je teraz jeho parafráza.

Kým začať ? Neviem sa rozhodnúť. Cítim sa ako dieťa, ktoré našlo pár pivových fliaš, v obchode za ne dostalo pár drobných a teraz stoji pred výkladom miestnej cukrárne a nevie sa rozhodnúť, za čo získané peniaze utratiť. Potrebujem systém ? Dá sa pri niečom takomto vôbec mat nejaký systém ? Surovo sa postavím, prejdem niekoľkými chodbami a postrieľam ich. Nevidím v tom žiadny problém. Už dávno som odhodlaný.

Johna s myšlienok vytiahla až SMSka. Jeho priateľka sa snažila zistiť kde sa práve nachádza. Čaká nanho už asi hodinu pred nákupným centrom. Sľúbil jej, že s nou pôjde nakupovať. Vedel, že s nim chcela ísť hlavne kvôli peniazom. Využívala to, že bol z bohatej rodiny a tiež to, že bol taký naivný a všetko jej to platil. Drahé nákupné prechádzky, chvíle u kaderníka. On však nebol naivný. Na peniazoch mu nezáležalo, robil to z lásky. Vedel, že ona ho neľúbi ale všetko jej to toleroval a tváril sa, že všetko je „okej“.

Jannis, dnes to asi nestihnem. Spomenul som si, že som v skole zabudol nejaké papiere a musel som sa vrátiť do mesta. Dúfam, že sa na mna nebudeš hnevať. Pá

Vieš čo ? Ak chceš, hnevaj sa. Je mi to už jedno. Pravé idem z tašky vybrať zbran moja milá. Keď už som však pri tom. Kde je tá taška ? Viem, že som zbran hodil do tašky a odišiel. Kde je ? Čo ak som ju stratil niekde cestou ?

John bol roztržitý. V tom návale potešenia z toho, čo chcel vykonať, si neuvedomil, že zbran, teda aj tašku nechal položenú doma a do mesta sa vybral bez nej. Systém, milí moji. Niekedy je dobre usporiadať si myšlienky, urobiť si aký taký systém a všetko môže byt okej.
Mimochodom, Johna na druhy den našli v jeho byte v kaluži krvi. Nestihol ani len spáchať samovraždu. Do bytu sa mu vlámal kamaráť jeho priateľky, ktorý si chcel rýchlym spôsobom zarobiť. V strachu z prichytenia vzal zbran, ktorá ležala na stolíku a dva krát vystrelil. Nakoniec systém všetko vyriešil.