Znovu som sa akousi neznámou cestou dopracoval na koniec ďaľšieho roka. Čo iné ako zhodnotiť ho, ostáva my ?

Pozitívny rok, veľa pozitívnych vecí, ktoré sa mi prihodili, ma tešia. Kopa, negatícnych, ktoré ma postihli, ma hnevajú. Nemôžem však ani kútikom úst povedať, že to nebol naozaj dobrý rok.

Zmaturoval som.
Našiel som (pevne v tom verím) ozajstnú lásku.
Započal som štúdium na vysokej škole.
Zmenil som sa !!!

Nechcem radšej rozoberať či k lepšiemu alebo horšiemu ale som iný. Dosť iný. Možno sí možno nó.

Hovorí sa, že tak ako v novom roku, tak počas celého roka. Vstupovať do neho budem čistý, spokojný v kruhu rodiny ale aj sám. Ak to príslovie platí, je to blbé, ak nie, je to blbé tiež. Plány sú na to aby sa nedodržiavali a kazili.

Rozpisovať sa nebudem, nemá to zmysel. Činy sú pánmi slov.

Štastný nový rok,

Pali

Tento príbeh som sa rozhodla napísať len elektronicky na papier, ktorý nikomu neublíži. Viedla ma k tomu séria príhod, ktoré zmenili môj život ale som si vedomá toho, že si za všetko môžem tak trochu sama.
Takto sa začína list, ktorý nám prišiel pred mesiacom do redakcie. Obálka obsahovala skoro trinásť A4 listov popísaných od začiatku po koniec ale keďže je naše miesto v časopise striktne určené a nepustí nás na dlhšiu prechádzku týmto príbehom, podarilo sa nám nájsť tú najdôležitejšiu časť toho, čo sa nám autorka snažila povedať. Nasledujúci text sa zakladá na tom, čo nám prišlo do redakcie a hodnovernosť sa nám nijakým spôsobom nepodarilo objasniť. Autorku našla hliadka New Foundlandskej polície v jej malom byte na Strettchetovej ulici. V ruke držala krabičku s liekmi a na posteli bola fľaša alkoholu, ktorý poslúžil naposledy.
Nech sa páči, milí čitatelia :

Vždy som mala rada prírodu. Dá sa povedať, že som zbožnovala prechádzky lesom. Hlavne počas jesene, keď sa listy začali neuveriteľné sfarbovať a hrali toľkými odtienmi červenej, žltej a oranžovej. Toto obdobie som mala zo všetkých najradšej. Ani leto ani zima ako sa hovorí. Každý den, pokiaľ to samozrejme bolo možné, som si dožičila aspon chvíľu v našom mestskom parku alebo som sa niekedy vybrala do lesa, ktorý sa rozprestieral za mestom a vychutnávala som si tu krásu. Aj toto je jeden z dôvodov, pre ktoré si neviem vysvetliť to, čo sa mi stalo.

Októbrová noc. Bežala som lesom, jediné na čo si naozaj zreteľné spomínam, bol šuchot trávy, ktorá sa mi mihala pred očami a dotýkala sa mojich nôh. Niekde v diaľke som začula psa viť na nepríjemne veľký mesiac. Bol tak veľký, že som na beh nočným lesom nepotrebovala ani baterku. Bolo to tak trochu fascinujúce ale zdesenie bolo v tej chvíli tak či tak silnejšie. Každú chvíľu som počula, že sú za mnou ale keď som sa otočila, bola som tam len ja, mesiac a tá tráva. Bežala som ako o preteky ale i tak som po celom tele cítila studený pot. Búšilo mi srdce, snažilo sa prehľučiť všetko naokolo ale aj tak som počula ako sa za mnou zakrádajú. Nesmiem sa potknúť, vírilo mi dookola hlavou. Nebolo to vôbec jednoduché. Bežala som lúkou, ktorej tráva sa šplhala do výšky jedného metra a vôbec som nevidela či tam niekde medzi steblami sa nenachádza nejaký zradný kamen, o ktorý by som sa mohla potknúť. Vedela som, že si muším dávať pozor i keď som si nebola ani vtedy ani dnes úplné vedomá následkov, ktoré mohli nastať.

Som spisovateľka. Venujem sa hlavne poviedkam a kratším príbehom, sú to také tie každodenné príbehy, žiadna fikcia. Mám rada, keď sa veci ukazujú, také aké sú a nie také aké by sme ich možno chceli. Fikcia je podľa mna len nahrádzanie reality tím, čím by sme ju samy niekde vnútri nahradiť chceli. Čí už z potešenia, rozmaru alebo potreby. Keď si dnes tak spätné uvedomím, koľko som toho už popísala, krúti sa mi hlava. Niekoľko veľkých kartónov papiera by sa mojimi príbehmi zaplniť určíte dalo. Dnes ma takáto predstava desí oveľa viac ako inokedy. Hlavne v čase príbehu, ktorý tu približujem som si nebola vedomá toho, čo robím.
Ako som spomínala, fikcia naozaj nie je pre mna, preto to, čo som zažívala mi prišlo nanajvýš absurdné. Niekedy premýšľam, čí to nebol len dobre premyslený sen. Potom si však spomeniem na tie veci…

Ten mesiac ma naozaj otravoval. Bol tak veľký a tak majestátny, že ma až desil. Jedna vec mi však nejde do hlavy. Uvedomujem si, že to nie je možné ale na začiatku na mna doliehalo svetlo odrážané mesiacom z ľavej strany. Bežala som stále rovno ale po určitom čase sa môj tien začal premiestnovať presne na opačnú stranu. Snáď len halucinácie.

Znovu som začala pociťovať, že sú bližšie. V tej chvíli to boli pocity, ktoré sa zakrádali a v druhej chvíli to boli oni. Nezhmotnili sa len tak zrazu ale moje myšlienky sú už matné i keď sa to stalo len pred pár hodinami.
Prišlo mi to ako niekoľko hodín, možno to bolo len pár minút, keď som sa konečne dostala na koniec lúky. Trochu ma to potešilo ale strach ostal rovnaký, možno väčší. Dostávala som sa na miesto, kde sú oni pánmi. Nemala som však iné východisko. Nakoniec by si ma asi aj tak našli. Vo chvíli, keď som opustila lúku a dostala som sa do lesa, nastalo ticho. Nie, nebolo to také ticho ako keď stíchnu vtáci a počujete len slabí povyk vetra. Nie, nastalo úplné ticho. Nepočula som nič. Nepočula som ani len šuchot trávy. Ani listy, ktoré sa mi premávali nad hlavou, nevydávali absolútne žiaden zvuk. Neznie to tak strašné ale v tej chvíli som mala pocit, že zošaliem. Realita bola nahradená snom. Aspon mi to tak prišlo. Jediná vec, ktorá ma v tej chvíli napadala, bolo nájsť nejaké miesto a uchýliť sa tam. Bolo mi jasne, že je ich tu toľko, že nemám ani najmenšiu šancu im ujsť, tak som započala obrannú taktiku.

Taký spisovateľ to má v živote ťažké. Ani ja som sa uznávanou nestala zo dna na den. Musela som napísať kopu „brakov“, ako moje práce často nazývali kritici, kým sa mi podarilo ako tak sa presadiť. Už na strednej som svoju kariéru začala štartovať tím, že som písala pre školské noviny. Nič úžasné avšak niekde človek začať musí. Musí začať od seba a nie čakať, kedy niečo príde. Nakoniec toho prišlo akosi veľa …

Nakoniec sa mi podarilo na ľavej strane nájsť malý svah. Pri veľkom dube sa nachádzala malá priehlbina, možno nora vyhĺbená zvieraťom ale vedela som, že ak sa neskryjem tam, tak už nikde. Rýchlo som skĺzla po svahu a zložila som sa do spomínanej jamy. Zem bola studená a všade bol slizký mokrý mach ale bolo mi to jedno. Náhle som začula akýsi zvuk. Po dlhej chvíli konečne niečo iné ako ticho. Bol to taký šuštivý zvuk, pripomínajúci hrabanie lístia na záhrade počas jesene. Premkol ma veľký strach a schúlila som sa do ešte menšieho klbka. Zvuk sa začal približovať. Okrem neho som začula aj akési šepkanie. Bolo to ako by sa dvaja ľudia medzi sebou dohovárali šepkaním. Jeden hlas bol hrubý a starý, ten druhý sa mi zdal akýsi jemnejší a optimistickejší. Nerozumela som ani jednému s nich ale cítila som, že sa približujú.

Jednu vec som zistila. Keď sa k vám približuje smrť, aj keď si to len myslite, vaša myseľ pracuje na úplné iných otáčkach ako počas celého života. Nepodarilo sa mi prehrať cely život pred očami ale mala som pocit, že farby, ktoré boli navôkol mna akoby ožili. Nie, nezačali okolo mna pobehovať ale boli oveľa krajšie ako doposiaľ. Zelená sa stala zelenšou, hnedá hnedšou. Aj v nose som cítila oveľa silnejšie vône ako doteraz. Zrazu sa pred jamou, v ktorej som sa snažila skrývať, zjavil veľký koren. Koren stromu. Zľakla som sa a nechýbalo veľa, nestačila by som si zákryt ústa rukou a vykríkla by som. Dosť boľavo som si zahryzla do ruky ale aspon, že som bola nepočutá. Bála som sa čo i len pohnúť a z miesta, na ktorom som mala hlavu som videla len ten koren.

Možno som sa vtedy mala otočiť k stene tej diery a bolo by všetko inak ale ja som urobila presný opak. Pomaly som vytiahla hlavu z nory a spozorovala som veľký strom, ktorému patril koren, ktorý som videla ako prvý. Vedľa neho stál ďalší ale oveľa menší strom. Šepkali si medzi sebou niečo. Konáre sa im mykali. Vyzeralo to ako keby sa zmietali vo víchrici ale ostatné stromy sa ani len nepohli. Oba boli také vysoké, že som si myslela, že ma nemôžu spozorovať. Ten menší sa však otočil a uvidela som niečo ako oči. Nedovolím si tvrdiť, že to boli oči, pretože s nich išiel strach. Boli celé čierne a mŕtve. V tej chvíli sa otočil aj ten druhý strom a začula som silné zajačanie. Bol to jeden s nich.

Od tejto chvíle bolo všetko už veľmi rýchle a pamätám si to len ako sled snímkou akoby odfotených fotoaparátom. Väčší strom sa otočil, zašuchotali mu všetky listy a vybral sa mojim smerom. V jednej chvíli som si uvedomovala, že mi ostala neopísateľná zima a v tej druhej sa koren, stojaci pred tím pred norou zdvihol a začal sa valiť priamo na mna. Bum. Tma. Ďalej sa nestalo nič. Len tma.

Prebrala som sa v posteli. V prvom momente som zacítila, že som celá spotená. Bol to len sen milá moja. Trochu si to večer prehnala so šampanským na oslave krstu tvojej novej knihy a tvoje vnútro sa ti takto odplatilo. Keď som však odvrátila pohľad od stropu a oči sa mi zastavili na zemou zašpinenú obliečku skoro som omdlela. Tričko som mala roztrhané a pyžamové nohavice čím bližšie k chodidlám, tím špinavšie. Nohy som mala úplné zablatené. Premkol ma studený pot a mala som chuť kričať. Vedľa mna bolo na vankúši kostrbatým písmom napísané :

„Nenávidíme ťa za to ako veľmi nám ubližuješ, spisovateľka“.

A tak sedím a premýšľam nad tím, ako pokračovať ďalej. Rozhodnutie sa nedá zmeniť. Nie je možný únik a niet veci, ktorá by dnešný den mohla ešte zvrátiť.

John Printston je mladý muž. Študuje na prestížnej svetovej univerzite a má dievča, ktoré mu závidí každý priateľ i nepriateľ. Žije vo vlastnom byt na predmestí a vozí sa v červenom športiaku od renomovanej značky. Telefóny mení každý týžden a aj módne ide s trendom. Čo sa potom stalo ? O čom počína tento príbeh ? Snáď nám autor nechce len do oči vtisnúť bohatý snobský život a vysmiať naše striedme životy. Nie, nebolo by to zaujímavé a nikto by s toho nijakým spôsobom nevyťažil.

John sedí v starom kresle, ktorému sa už trhá koža na operadlách. Sedelo na nom nespočetné množstvo rôznych ľudí.

Premýšľam nad tím, či v tomto kresle už sedel aj niekto ako ja. Niekto, kto si uvedomuje, že zajtra nepríde ďalší den. Niekto, kto si v tom kresle uvedomil, že nebude žiadne zajtra. Že nepríde na to, či o den nastane apokalypsa a či sa zajtra donho zaľúbi ďalšie dievča. Najväčší nepriateľ nášho rozhodnutia sme my samy. Nerozhodní, plní predsudkov a napätia. Možno týmto činom nezmením nič, možno prijmem zamyslieť sa aspon jedného človeka.

Je sparný júnový den a väčšina študentov už dávno ukončila skúškové obdobie a pobrala sa domov. V budove tvoria osadenstvo v tomto období len úradníci a oni. Prišiel sem len kvôli nim. Profesori. Od rána do neskorých poobedných hodín strpčujú životy mladým a trápia ich do poslednej minúty. Nezaslúžia si to ? John si mysli, že áno. Jeho myseľ, niekedy dávno možno nevinná, dnes však plná hnevu a vzdoru si mysli, že si plným právom zaslúžia aspon na chvíľu pocítiť to vypätie, ktoré jeho zužuje už takú dlhú dobu. Je to morálne ? Je to vôbec normálne ? Johnova realita nevidí už žiadny rozdiel. Žiť či nežiť, to je teraz jeho parafráza.

Kým začať ? Neviem sa rozhodnúť. Cítim sa ako dieťa, ktoré našlo pár pivových fliaš, v obchode za ne dostalo pár drobných a teraz stoji pred výkladom miestnej cukrárne a nevie sa rozhodnúť, za čo získané peniaze utratiť. Potrebujem systém ? Dá sa pri niečom takomto vôbec mat nejaký systém ? Surovo sa postavím, prejdem niekoľkými chodbami a postrieľam ich. Nevidím v tom žiadny problém. Už dávno som odhodlaný.

Johna s myšlienok vytiahla až SMSka. Jeho priateľka sa snažila zistiť kde sa práve nachádza. Čaká nanho už asi hodinu pred nákupným centrom. Sľúbil jej, že s nou pôjde nakupovať. Vedel, že s nim chcela ísť hlavne kvôli peniazom. Využívala to, že bol z bohatej rodiny a tiež to, že bol taký naivný a všetko jej to platil. Drahé nákupné prechádzky, chvíle u kaderníka. On však nebol naivný. Na peniazoch mu nezáležalo, robil to z lásky. Vedel, že ona ho neľúbi ale všetko jej to toleroval a tváril sa, že všetko je „okej“.

Jannis, dnes to asi nestihnem. Spomenul som si, že som v skole zabudol nejaké papiere a musel som sa vrátiť do mesta. Dúfam, že sa na mna nebudeš hnevať. Pá

Vieš čo ? Ak chceš, hnevaj sa. Je mi to už jedno. Pravé idem z tašky vybrať zbran moja milá. Keď už som však pri tom. Kde je tá taška ? Viem, že som zbran hodil do tašky a odišiel. Kde je ? Čo ak som ju stratil niekde cestou ?

John bol roztržitý. V tom návale potešenia z toho, čo chcel vykonať, si neuvedomil, že zbran, teda aj tašku nechal položenú doma a do mesta sa vybral bez nej. Systém, milí moji. Niekedy je dobre usporiadať si myšlienky, urobiť si aký taký systém a všetko môže byt okej.
Mimochodom, Johna na druhy den našli v jeho byte v kaluži krvi. Nestihol ani len spáchať samovraždu. Do bytu sa mu vlámal kamaráť jeho priateľky, ktorý si chcel rýchlym spôsobom zarobiť. V strachu z prichytenia vzal zbran, ktorá ležala na stolíku a dva krát vystrelil. Nakoniec systém všetko vyriešil.

Neziadany fakt kazdej jesene ci zimy : choroba. Zatial sa mi nestalo, ze by som pocas tychto obdobi nepresiel zdlhavym procesom choroby aspon tri ci styri krat. Zvyk je zelezna kosela, v cudzom meste vsak fakt viac nez len neziadany.

Ranna hmla ma naplnila akuousi nepopisatelnou euforiou. Ani neviem preco to vo mne vyvolalo takyto pocit, ked sa jednalo len o hmlu. Po tom, co som pomocou budika vstal, pozeral som von oknom z druhej izby asi 15 minut. Sledoval som ako sa niektori ludia pomaly vytracali do prace a ako smetiarske auto sprevadzane zltym blikajucim svetlom na vrchu blikalo po celej ulici. Vobec sa mi nechcelo ist do skoly ale nemal som na vyber. Posledny stvrtok sa mi podarilo ranne hodiny prespat a tak som si nechcel kredit znizovat aj tento tyzden. Nakoniec som po uvahe zo spoluziakmy zistil, ze anglictina nam aj tak tento tyzden odpadla, ked sme po dlhom pocutani zistili, ze pocet studentov pred ucebnou je az 3aja. Prisiel som skor na byt a pred tim, nez sa po dlhych piatich mesiacoch znovu pustim do ucenia, rozhodol som sa, ze konecne napisem aj nieco co sa tika mna. Na poviedkach sa samozrejme pracuje ale povedal som si, ze niekedy treba aj nieco na odreagivanie a nieco zo zivota.

Az dnes som si uvedomil, ze naozaj je to uz pät mesiacov odvtedy, co som sa naposledy nieco ucil. Boli to maturity. Odvtedy som do hlavy nic netlacil nasilu. Musim povedat, ze to bolo uplne uzasne a hlavne dufam, ze taka dlha prestavka mi spravila len dobre.

Zivot tu v Nitre sa pohol celkom dopredu. V skole sa to celkom hybe i ked tych hodin mame fakt minimalne minimum. Casto nam nieco odpada a ked uz konecne ideme do skoly, nesilime to. Niezeby mi to vadilo, cakal som toho vsak trosku viac. Je mi jasne, ze bliziace sa zapoctove skusky a samotne skuskove obdobie mi radost prekazia ale co narobim. Neni moznosti uniku .

Byvaly kolega s Knaufu, Pato, mi minuly tyzden povedal, ze som konecne vysokoskolak. Bolo to po tom ako sme styri hodiny v kuse preskakali, pretancovali, prekricali a neviem co vsetko este na Beerfeste v Studentskom dome Mladost. Akcia to bola uplne super, i ked musim povedat, ze ozvucenie bolo niekde dost blizko k nulovej hranici. Taky sum som davno nepocul. Ale zabavili sme sa.

Hned na druhy den nas cakal hokejovy zapas medzi nasou UKFkou a vedlajsou SPUckou. Bolo jasne, ze vitazstvo je nase ale prekvapil ma fakt, ze sport, ktory sledujem len cez MS ma tak pobavil. Atmosfera na takychto podujatiach je fakt velmi prijemna. Vsetci kricia, raduju sa a zabavaju.

Mozem povedat, ze som si uz dokonale zvykol na toto mesto a nas byt. Sice stale su veci, ktore mi tu prekazaju ale uz ich zvladam riesit.

Viac netreba. Postoje a pocity si tentoraz necham pre seba a pre nu …

…

Dobre ránko moja milá, pomyslel som si keď som vstal a uvidel ťa. Si taká nádherná. Nemôžem s teba spustiť oči. Škoda, že musím ísť do práce, inak by som sa s tebou zabával celý celučičký den. Ty to vieš.

Milujem keď sa zobúdzam počas slnkom zaliateho rána. Vždy mi to zdvihne náladu o 100%. Pobral som sa s postele, avšak veľmi potichu aby som náhodou nezobudil moju manželku. Dal som variť vodu na kávu a šiel som sa osprchovať. S kuchyne som ešte zakričal na moju manželku či si nedá kávu so mnou ale neozvala sa a tak som predpokladal, že oddychuje. Bola to náročná noc. Určite mi rozumiete. Rád si spievam v kúpeľni. Každé ráno zanôtim niektorú z mojich obľúbených pesničiek. Moja manželka ma za to vždy karhala, pretože si myslela, že môj hlas nie je predurčený nato, aby vydával takéto zvuky. Dnes je tomu však inak. Prestalo jej to vadiť.

Po spomínanej sprche vypijem kávu a poberiem sa do práce. Kávu pijem vždy zásadne s novinami na stole otočenými na športovej stránke. Nakoniec vždy ešte na rýchlo skontrolujem manželku. Leží na posteli. Naštartovať moju Lagúnu je niekedy väčší problém ako sa peši dostať do susedného mesta. Už je to predsa len klasika. I keď na to mám, na nové auta som si zatiaľ nejako nezvykol. Cestou do práce sa zastavím v supermarkete a kúpim nejaké víno na večer. Niečo drahšie, nebudem na nej predsa šetriť. Nenechám moju manželku piť nič čo jej nechutí. Víno uložím do kufra a poberiem sa ďalej. Cestou stretávam ráno väčšinou len psičkárov. Veľa ľudí v našom okolí má buď iný pracovný čas alebo sú nezamestnaní. V práci je to vždy rovnaké. Ráno si sadnem do kancelárie s tím, že môj stôl je väčšinu času zahrabaný papiermi, ktoré do večera musia byť vybavené. Som niečo ako účtovník. Matematika ma vždy bavila a preto mi moja práca nerobí problém. Nestalo sa mi ešte, že by som to nebol všetko do večera stihol. I keď je to náročná a pre veľa ľudí nudná práca, ja sa nesťažujem. Mna celkom baví. Musím povedať, že sú rána, keď do práce idem dokonca z elánom. Jednoducho spravím si svoju prácu a som spokojný. Celý den sa však teším nato kedy prídem domov. Už sa jej neviem dočkať. Je taká úžasná.

Boli časy keď nám to neklapalo. Dosť často sme sa hádali a musím sa priznať, že ma život vtedy nebavil tak ako dnes. Nie, samozrejme nemyslím, že som chcel spáchať samovraždu. Na toľko si zase svoj život vážim. Ide o to, že to boli časy, keď sa nebolo na čo tešiť. Deti sme nikdy nemali a keďže sme mali problémy, ostával som často v práci oveľa dlhšie len aby som nemusel byť doma. Často to boli len také klasické hádky. Niekedy sme sa hádali len kvôli tomu, že kúpila iné maslo ako som chcel ja. Predsa len sme manželia už dvadsať rokov a nejaká ta ponorková choroba sa kde tu ukáže. Niekedy som mal chuť všetko to ukončiť.

Dnes je však situácia úplne iná. Nehádame sa a moja manželka sa naučila neodvrávať mi, začala ma rešpektovať. Ja jej oponujem rovnako a teší ma, že sa s nás nakoniec predsa len stal zohratý pár. Nemôžem povedať, že by to prebehlo bez komplikácii ale nič nejde hladko. Teraz určite leží v posteli a oddychuje. Vlastne dosť často leží v posteli. Odvtedy ako sme sa prestali háďat, posteľ sa stala jej obľúbeným miestom. Nevadí mi to. Ja sa rád o všetko postarám. V prací zarobím toľko, že uživím nás oboch a musím povedať, že v poslednej dobe moja manželka nemína žiadne peniaze a tak nám často aj ostane niečo nazvyš. Zvykol som si aj na to, že musím upratovať. Moji rodičia ma vždy učili, že najlepšie veci sú vtedy keď si ich spravím sám. Či mali pravdu či nie, dodnes sa toho držím a tak sa o všetko v dome starám ja. Nech si len pekne oddýchne, ja to rád urobím za nu.

Na dnes som v prací skončil. Posledné papiere som odovzdal šéfovi a balím sa. Kufrík stojí na stolíku a obliekam si sako a plášť. Vonku je už trochu chladno i keď je ešte len polovica októbra. Tento rok prišla zima trosku skôr ako inokedy. Nevadí, v aute sa aspon pekne vychladilo víno na večeru. Chcem moju manželku prekvapiť. Dnes je výnimočný den. Dnes máme výročie a je tomu už mesiac, čo sme sa posledný krát hádali. Musíme to poriadne osláviť. Kúpil som aj niečo na večeru. Moju manželku nenechám variť a ja to nestíham. Možno si myslite, že ju až príliš híčkam ale som taký. Prežívam znovu to láskyplné pobláznenie aké som zažíval na začiatku nášho vzťahu. Všetko je to teraz také dokonalé. Lagúna znovu nechce naštartovať a darí sa mi to až na štvrtý pokus. Teraz cestou namiesto psičkárov stretávam zamilované páry, ktoré si užívajú tohtoročnú jesen. Závidím im. Kedy sme sa my s manželkou naposledy takto prechádzali ? Už to bude predsa len pár rokov.

Vchádzam do domu. Všade je ticho. Asi leží v posteli a oddychuje. Tak je to v poriadku. Nikto iný tu nie je a tak zapínam svetlá v chodbe a v kuchyni. Cestou do kuchyne som sa skoro potkol o starožitnú vázu v chodbe. Moja manželka rada zbierala takéto rárohy, na ktoré som jej ja však rád dával peniaze. Rozbalím večeru, ktorú som kúpil v reštaurácii a pokladám ju na taniere, ktoré som ráno umýval. Neviem nájsť otvárač na víno. Nemám rád tie blbé korkové zátky. Ťažko sa vyťahujú ale je pravda, že chuť vina udržia najlepšie. Neviem prečo, ale otvárač som nakoniec našiel v šuplíku, v ktorom skladujeme pečivo. Niekedy sa mi stane, že som roztržitý a takto to potom vyzerá. Nedávno som v akváriu našiel hubku na riad. Tiež neviem ako sa mi to mohlo podariť. Taniere aj s príborom pokladám na podnos, poháre pod jednou a fľaša pod druhou pazuchou. Trošku nemotorne sa mi s tím hýbe ale nebudem to brať na dva razy. Nechce sa mi toľko behať po schodoch. Aj lekár mi to zakázal po tom ako som si minulý rok zlomil koleno. Nemám ho toľko namáhať a tak sa teperím po schodoch s toľkým nákladom ale nevadí. Hlavne, že už som doma a som pri tebe.

Ležíš na posteli. Všade je tma. Chrbtom sa opieram o stenu a lopatkou nahmatávam vypínač. Hneď je to lepšie. Prepáč, asi si unavená ale mám tu niečo pre teba. Vieš, že dnes oslavujeme výročie a tak som pre nás pripravil niečo pod zub. Dúfam, že ti to bude chutiť. Bolo to na rýchlo ale vieš, že teraz to všetko nestíham a ešte aj šéf nás súri do väčších výkonov. Mám tu aj niečo na pitie. Kúpil som červené, pretože viem, že ho máš radšej. Počkaj chvíľu hneď ti nalejem. Chvíľu mi trvá popasovať sa znovu s korkovou zátkou. Síce som si fľašu otvoril už dole ale potom som tam zátku znovu strčil do fľaše aby sa mi cestou hore nič nevylialo. Nakoniec sa mi to podarilo. Dobrú chuť zlatko. Šťastné výročie ti prajem.

… Čo povieš ? Podľa mna sú tie steaky úplné dokonalé. Ale nie, veď ty si sa toho jedla ani nedotkla. Stalo sa niečo ? Urobil som niečo zle láska ? Povedz mi to radšej hneď. Dúfam, že som ta nejako nesklamal. Cmuk. Hm, si nejaká chladná dnes. Čo je to s tebou ? Hneváš sa na mna ? Pozerám sa jej do oči ale tie sa ani nepohnú. Urobil som niečo ? Veď sa o nu starám vždy keď môžem. Robím všetko aby bola šťastná. Dobre, nechceš sa so mnou rozprávať. Nechám ťa vychladnúť do rána.

Nedalo mi to spať. Dnes bola úplne iná. Chladná a bez slov. Len tak tam ležala a videl som na nej, že sa neradovala so mnou. Kašlem na to. Snažil som sa ale asi to už nemá nádej na udobrenie. Hodiny na nočnom stolíku ukazujú niečo pred polnocou. Dúfam, že všetci susedia už spia. Zobral som si lopatu a vybral som sa na záhradu. Pomaly som lopatu zabáral do suchej a tvrdej zeme a začal som kopať jamu. 2 x 1 meter bude stačiť. Hlboká musí byt aspon jeden meter. Dúfam, že sa nik nepozerá. To som však ešte nevedel, čo to je vykopať takú veľkú jamu. Zabralo mi to snáď dve hodiny, ruky ma bolia ako drevorubača po celodennej šichte ale tá jama je perfektná. Vybral som sa hore po schodoch za manželkou. Znovu som zapol svetlo, teraz však už ľahšie, keďže som mal prázdne ruky. Pozerám na nu a bolí ma srdce. Jaj ty jedna mrcha, naďalej tu len tak ležíš. Ani sa na mna nepozrieš. Však počkaj. Vytiahol som ju s postele a prehodil som si ju cez rameno. Nebránila sa. Na dotyk je chladná a meravá. Jej telo je akési tvrdé. Najhorší je ten smrad. Do toho dna keď sme sa prestali háďat som si nikdy nemyslel, že mŕtve telo môže po mesiaci tak nehorázne zapáchať. Dodnes som si ho tak veľmi neuvedomoval ale už mi vadí. Nedá mi dýchať a je mi s neho na vracanie. Neboj sa láska. Dnes v noci som sa o všetko dôkladne postaral. Nebolo ľahké dostať sa s nou dole po schodoch ale nemal som iné východisko. Už je to cele nezvratné. Keď som s nou prechádzal cez dvere do záhrady, musel som si ju položiť na zem a potiahnuť ju, pretože tie dvere sú tak sakramentsky úzke, že jeden človek ma problémy sa cez ne dostať von. Neviem, kto ich vymýšľal ale bol to teda inžinier s veľkým I. Hádžem jej telo do jamy. Začínam ju nenávidieť. Ani v poslednej chvíli, keď som na lopatu naberal zem sa na mna ani na sekundu nepozrela. Tu máš.

…